K n i ž n é    n o v i n k y

Svätý Patrik | Vyznanie

Patrik, pôvodným menom Magonus Sucatus Patricius, žil pravdepodobne v rokoch 385 – 461. Narodil sa v juhovýchodnej Británii. Jeho otec bol rímskym prefektom a zároveň diakonom, Patrikov starý otec bol kňazom. V šestnástich rokoch, keď sa nachádzal v letnom vidieckom sídle svojich rodičov, Patrika spolu s tisícami ďalšich Bretonov zajali piráti. Predali ho ako otroka do Írska. Po šiestich mesiacoch ušiel a po dlhom a namáhavom putovaní došiel k východnemu pobrežiu. Slúžil na lodi, ktorá smerovala do Galie. Tu vstúpil do mníšskeho stavu a dostal sa do lerinského kláštora (neďaleko Marseille). Patrik potom prežil dlhši čas v Auxerre pod vedením tamojšieho biskupa Germaina, niekdajšieho veliteľa rímskych légii. V roku 342 bol v Galii vysvätený za biskupa. Ešte v tom istom roku ho pápež Celestin I. poslal späť do Írska. Po príchode do Írska začal svoju veľkú a úspešnú misionársku činnosť. Po tridsiatich rokoch Patrikovej misie bolo takmer celé Írsko kresťanské. Dal postaviť približne tristo kostolov. Írsko sa stalo neoddeliteľnou súčasťou západneho kresťanstva. Patrikovo autobiografické a spomienkove dielo Vyznanie je prvým významnejšim dielom po latinsky písanej ostrovnej literatúry. Okrem toho sa nám zachoval Patrikov List Korotikovým vojakom (Ad milites Coroticus) a hymnus Lorika.

pevná väzba., 64 str. | 5,50 Eur

Ivan Šimko | Medzi anarchiou a tyraniou. Sprievodca kresťanskej politiky sebeckým svetom

Kresťanská politika musí odpovedať na to, čím v dnešnom svete ľudia žijú. Pred desiatimi rokmi bolo u nás potrebné ešte bojovať o stabilný slobodný politický režim. V programovej eseji, ktorú som v tom čase napísal, som sa pokúsil o reflexiu vtedajšej politiky. Už vtedy som však čoraz zreteľnejšie cítil, že tradičná kresťanská demokracia sa dostala k hraniciam svojich možností. Videl som, ako sa stále viac uzatvára do seba; ako je zahľadená len do vlastného prostredia. Prešlo desaťročie a spoločnosť sa zmenila ešte viac. Skúsenosť týchto rokov si už žiada novú reflexiu.
Týmto „sprievodcom“ chcem preto pokračovať v programovej eseji spred desiatich rokov; nadviazať na ňu. Zároveň sa však chcem i zamyslieť nad skúsenosťou z uplynulých rokov. Chcem, aby táto úvaha bola aj reflexiou omylov a nešťastných rozhodnutí – i tých mojich. Ide mi o našu spoločnosť. O našu Európu. O našu spoločnú ľudskú rodinu. O to, aby sme zápasili o jej ľudskejšiu a solidárnejšiu podobu. (Ivan Šimko)

Ivan Šimko (1955) vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave a Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Do verejného života vstúpil počas revolúcie v roku 1989. Od júna 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia a v rokoch 1994 – 2006 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 1992 zastával post ministra spravodlivosti, v roku 1994 bol podpredsedom vlády pre legislatívu, v rokoch 2001 – 2002 bol ministrom vnútra a v rokoch 2002 – 2003 ministrom obrany. V rokoch 1996 – 1998 pôsobil ako vedúci Katedry politológie na Trnavskej univerzite. V súčasnosti prednáša politológiu na Bratislavskej vysokej škole práva. Svoje predstavy o vzťahu kresťanstva a politiky publikoval v početných článkoch a tiež v publikáciách Čas pravých činov (1994) a Dobrá správa pre kresťanskú demokraciu a pre Slovensko (1999). Patril k zakladateľom Kresťanskodemokratického hnutia. V roku 1998 bol jedným z architektov volebného subjektu Slovenskej demokratickej koalície (SDK), v roku 2000 stál pri založení Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ). Po vystúpení z SDKÚ roku 2004 založil Slobodné fórum, z ktorého na jeseň toho istého roku odišiel. V lete roku 2005 založil ideové mimoparlamentné politické hnutie MISIA 21 – Hnutie kresťanskej solidarity.

brož., 300 str. | 8,- Eur

Carlo Maria Martini | Hlásateľ evanjelia u Lukáša

Prečo je Lukášovo evanjelium obzvlášť vhodné na objasnenie postavy hlásateľa evanjelia? Práve Lukáš cítil potrebu pokračovať Skutkami apoštolov a tak poskytnúť príklady evanjelizácie a pokračovať v diele evanjelia – v ktorom sa obzvlášť ukazuje Ježišova evanjelizačná sila a jeho výchova hlásateľov evanjelia –, totiž spisom, v ktorom chcel predložiť konkrétne príklady evanjelizácie v prvotnej Cirkvi. Preto je Lukášovo evanjelium najvhodnejšie na zhliadnutie vlastnej evanjelizačnej činnosti. Ako príklad tu môžeme pripomenúť, že iba Lukáš spomína tých slávnych sedemdesiat alebo sedemdesiatdva učeníkov. To sú presne tí putujúci evanjelisti, ktorých hlavnou úlohou bolo vydať sa na cestu, niesť Slovo a ktorí tak celkom isto nerobili iba za Ježišovho života, ale ďalej pokračovali v tejto aktivite aj neskôr. (Carlo Maria Martini)

Carlo Maria Martini (1927) roku 1944 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Študoval filozofiu v Gallaratte a teológiu v Chieri. Roku 1952 bol vysvätený za kňaza a roku 1969 sa stal rektorom Pápežského biblického inštitútu. Od roku 1978 pôsobil ako rektor Gregoriánskej univerzity v Ríme. V roku 1978 na pozvanie pápeža Pavla VI. dával duchovné cvičenia vo Vatikáne. Roku 1979 bol vymenovaný za milánskeho arcibiskupa a roku 1983 sa stal kardinálom. Saleziánska univerzita v Ríme mu roku 1989 udelila titul honoris causa. Je držiteľom ceny „Principe de Asturias“, ktorú mu roku 2000 udelili v španielskom Oviede. Je autorom mnohých kníh o duchovnom živote.

brož., 150 str. | 6,60 Eur | 198,83 Sk

Marián Gavenda | Z túžby podeliť sa. Fragmenty z vysielaní Vatikánskeho rozhlasu v rokoch 1988 – 1993

Marián Gavenda (1963) roku 1988 emigroval do Talianska. Kňazskú formáciu dostal v Pápežskom kolégiu Nepomucenum, prvý cyklus filozofie a teológie absolvoval na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme a špecializáciu na Inštitúte spirituality Pápežskej gregoriánskej univerzity, kde v roku 1996 dosiahol licenciát z teológie. Spolupracoval s vydavateľstvom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme a so slovenskou sekciou Vatikánskeho rozhlasu. Po návrate na Slovensko pôsobil ako kaplán v Bratislave a v Leviciach, od roku 1996 ako prefekt v bratislavskom kňazskom seminári a odborný asistent Katedry dogmatiky na RKCMBF – UK v Bratislave. Bol členom zboru konzultorov Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. V roku 2001 mu Ján Pavol II. udelil titul pápežský prelát. Od roku 1996 bol zástupcom šéfredaktora Duchovného pastiera. V rokoch 2000 – 2008 pôsobil ako šéfredaktor Katolíckych novín. V rokoch 2000 – 2006 bol hovorcom Konferencie biskupov Slovenska. Je autorom publikácií Na pulze života, Lurdy, Klenot gotiky a Chrámy.

brož., 126 str. | 4 Eur | 120,50 Sk

Ondrej Lucký | Pútnici a proroci

Izaiáš hovoril: „Bolo to jednej noci v chráme. Videl som zrakom srdca a počul sluchom vnútra. Bolo to ako mäkké svetlo, rozlievajúce sa za svitania a zároveň ako mocný požiar slnečných lúčov. Ako mĺkvy šelest vánku a zároveň ako hrmenie búrky! Zatváral som oči, aby som nevidel to svetlo, ktoré som každou čiastočkou tela cítil horieť okolo seba. Ucítil som blízkosť kohosi, akoby sa ktosi dotkol žeravým uhlíkom mojich perí. Pocítil som prenikavú bolesť a hneď po nej slasť a oslobodenie. A keď som otvoril oči, chrám bol zahalený do šera a horeli už iba svetlá na svietniku a blkotali už len uhlíky na kadidlovom oltári. Odvtedy nosím v sebe akúsi páľavu, z ktorej prýštia slová, ktoré som hovoril vám i všetkým ostatným...“

Ondrej Lucký v osemdesiatych rokoch 20. storočia napísal podľa biblických dejín románovú trilógiu, ktorú však počas komunistického režimu nemohol publikovať. V tejto trilógii, ktorá svedčí o veľkom vzdelaní autora a o jeho literárnom nadaní, k nám prichádza závan dávnej kultúry, dávnych dejín a príbehov. Vydavateľstvo Serafín vydalo jej prvé dva diely pod názvom Pútnici a Pútnici a bojovníci.

Ondrej Lucký (1919 – 2008) už počas štúdií na gymnáziu v Trstenej a Malackách písal básne, ktoré publikoval vo viacerých časopisoch a tiež v Almanachu slovenského stredoškolského študentstva (Žijeme). V roku 1941 preložil časť Homérovej Iliady (stretnutie Hektora s Andromachou). V ďalších rokoch sa venoval redaktorskej a prekladateľskej práci, v Žiline viedol ochotnícke divadlo, písal divadelné hry, poviedky a básne. Svoje práce uverejňoval pod menom Metod alebo pod pseudonymom Andrej Lom. Luckého životný príbeh sa bolestivo zmenil po likvidácii kláštorov komunistickým režimom v roku 1950, keď bol ako františkán odvlečený do sústreďovacieho tábora v Hronskom Beňadiku, odkiaľ bol prevezený do Báču a napokon do Podolínca. Potom bol zadelený do vojenského pracovného tábora. Od roku 1954 pracoval ako údržbár, neskôr ako skladový robotník, napokon bol zamestnancom Vodohospodářských stavieb.

brož., 238 str. | 4,28 Eur | 128,94 Sk

Bonaventúra z Bagnoregia | Putovanie mysle do Boha

brož., 190 str. | 9,- Eur | 271,13 Sk

Rudolf Hudec | Františkáni v Bratislave v rokoch 1238 - 1950

Osudy rehoľníkov a mesta, v ktorom pôsobili, boli a sú spojenou nádobou. Tak ako františkáni významnou mierou ovplyvňovali život v Bratislave, podobne i Bratislavčania sa podieľali na rozvoji či úpadku konventu. Spolu prežívali všetky vzostupy a pády, ktoré obe komunity spájali do organického celku násilne rozbitého až v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Predsa však osemsto rokov spolužitia zanechalo na dejinách Bratislavy i na dejinách františkánov nezmazateľnú stopu, z ktorej sa tu pokúsime "prečítať" a pochopiť čo najviac.

kniž., 158 str. | 9,50 Eur | 286,20 Sk

Edward Schillebeeckx | Eucharistická prítomnosť

„Okolnosti dnešného života nás nútia k novej interpretácii tých predstáv, cez ktoré sa k nám dostala dogma o transsubstanciácii, a to preto, aby jadro tohto učenia zostalo zachované, a pritom aby nanovo oslovovalo. (...) Potreba nájsť nové východisko pre interpretáciu eucharistickej prítomnosti je preto naliehavá. Pomocou moderných autorov chcem najprv ukázať, aké je toto nové východisko: ide o nie prírodnofilozofický, ale antropologický, a tým aj formálne sviatostný spôsob uvažovania. (...) Nové chápanie zvláštnej eucharistickej prítomnosti sa predovšetkým snaží umiestniť ju do rámca reálnej prítomnosti Krista vo veriacom človeku a v zhromaždení spoločenstva veriacich. Takto sa obnovuje ranokresťanské chápanie: špecifická eucharistická prítomnosť plní funkciu intímnejšieho sprítomnenia Krista v každom jednotlivom veriacom a v celom spoločenstve.“ (Edward Schillebeeckx)

Edward Schillebeeckx (1914 v Antverpách) je emeritným profesorom na holandskej Katolíckej univerzite v Nijmegene. Ako 20-ročný vstúpil do rádu dominikánov. Filozofiu a teológiu študoval na univerzite v Louvain, kde od roku 1943 vyučoval tomizmus. V roku 1941 bol vysvätený za kňaza. Študoval tiež na Sorbonne a v dominikánskom centre Le Saulchoir pri Paríži, kde získal doktorát. Titul profesora mu bol udelený roku 1958. Počas Druhého vatikánskeho koncilu pôsobil ako teologický poradca holandského episkopátu. V roku 1982 dostal Erazmovu cenu za zásluhy o európsku kultúru. Medzi jeho najznámejšie diela patrí päť súborných zväzkov pod názvom Teologické skúmania (1964 – 1972) a trojzväzkové dielo, ktoré vyšlo pod titulmi Ježiš (1975), Kristus a kresťania (1977) a Cirkev: ľudský príbeh Boha (1990).

brož., 122 str. | 6,50 Eur | 195,82 Sk

Vincenzo Brocanelli | Františkáni bez hraníc

Obrazová publikácia o františkánskych misiách. Vychádza pri príležitosti 800 rokov od založenia františkánskeho rádu

brož., 96 str. | 8 Eur | 241,- Sk

Emerich Coreth | Boh vo filozofickom myslení

„Všetka snaha dosiahnuť Boha v myslení (filozoficky) a prijať tajomstvo Boha vo viere (teologicky) však zaostáva za živou skúsenosťou Boha. Čo vlastne Boh je, čo nám má povedať a čo znamená pre naše porozumenie sveta i nás samých, svitne skutočne až vtedy, keď pristúpime na osobný vzťah s Bohom a žijeme z neho, keď všetky udalosti a osudy života, so všetkými zdanlivými náhodami, chápeme ako Božie riadenie a usmernenie a prijmeme ich vo vďačnej dôvere. Len keď sa všetko vtiahne do náboženského vzťahu s Bohom a odtiaľ sa aj chápe a sprevádza modlitbou, môžeme – prekročiac celé poznanie a vieru, ale len prostredníctvom nich – „zakúsiť“ Boha ako žijúcu skutočnosť.“ (Emerich Coreth)

Rakúsky teológ a filozof Emerich Coreth SJ (1919 – 2006) študoval teológiu a filozofiu v Pullachu a Innsbrucku, kde sa roku 1948 stal doktorom teológie. V roku 1950 na univerzite Gregoriana získal doktorát z filozofie. Od toho istého roku prednášal na Teologickej fakulte Leopold–Franzens-Universität v Innsbrucku, kde bol v rokoch 1955 – 1989 profesorom kresťanskej filozofie a v rokoch 1969 – 1971 rektorom univerzity. V rokoch 1972 – 1977 pôsobil ako provinciálny predstavený jezuitskej provincie v Rakúsku. Jeho hlavným dielom je „Metafyzika“ (Metaphysik. Eine methodisch–systematische Grundlegung, 1961). Medzi jeho najznámejšie diela ďalej patrí „Čo je človek? Základy filozofickej antropológie“ (Was ist der Mensch?: Grundzüge einer philosophischen Anthropologie, 1973), ako aj „Boh vo filozofickom myslení“ (Gott im philosophischen Denken, 2001), ktoré teraz vychádza v slovenskom preklade.

brož., 470 str. | 13 Eur | 391,64 Sk | Z obsahu

Gerhard Lohfink | Ježišov posledný deň alebo Ako to bolo s Ježišovým umučením

V konflikte medzi Ježišom a jeho protivníkmi narážajú na seba charizma a inštitúcia. Členovia veľrady veria, že musia chrániť pred Ježišom chrám, Tóru i ľud. Ale Ježiš nespochybňuje ani chrám, ani Tóru, ani ľud. Chce, naopak, Izrael zhromaždiť, aby sa konečne stal tým, čím má byť v Božích očiach. A Tóru neničí, ale vysvetľuje ju jasne v súlade s Božou vôľou. Chce, aby chrám bol tým, po čom túžili proroci: miestom skutočného uctievania Boha. Samozrejme, za tým všetkým je vyhlásenie, že zhromaždí Izrael na konci čias, že on sám je naplnením Tóry a že „tu“, teda v spoločenstve so svojimi učeníkmi, „je niekto väčší než chrám“ (Mt 12, 6). Celá veľrada i celý Izrael boli postavené pred toto opovážlivé vyhlásenie.

Ježišovo umučenie nebolo len akýmisi pašiovými hrami a Ježišov kríž dekoračným predmetom, aký z neho neskôr vytvorili kresťanskí umelci. Keď tento príbeh umučenia pravidelne počúvame na bohoslužbe, môžeme si ho naozaj veľmi ľahko pomýliť s pašiovými hrami. Úlohou historicko-kritickej exegézy by malo byť práve opätovné prekonávanie tohto sakralizačného účinku. Exegéti musia stále znova poukazovať na to, čím Ježišovo umučenie v skutočnosti bolo: bola to veľmi konkrétna udalosť odohrávajúca sa uprostred reálnych mocenských záujmov, ktoré sa presadzovali so smrteľnou vážnosťou.

Gerhard Lohfink (1934) dva semestre študoval germanistiku a latinistiku na Univerzite Johanna Wolfganga Goetheho vo Frankfurte, potom študoval filozofiu a teológiu na Filozoficko-teologickej vysokej škole tiež vo Frankfurte. Roku 1960 bol vysvätený za kňaza. Od roku 1964 pokračoval v teologických štúdiách na univerzite vo Würzburgu. Koncom šesťdesiatych rokov napísal svoje prvé dve knihy: Pavol z Damasku a Biblia – Božie slovo v ľudskom slove. Roku 1971 promoval vo Würzburgu. Jeho dizertačná práca niesla názov Nanebovstúpenie Pána. Štúdie k textom o nanebovstúpení a vyvýšení Pána u Lukáša. Roku 1973 obhájil habilitačnú prácu s názvom Zhromaždenie Izraela. Štúdia k lukášovskej ekleziológii. Následne bol vymenovaný do vedeckej rady na univerzite v Tübingene, kde v rokoch 1973 až 1986 pôsobil ako profesor Nového zákona. Je autorom viacerých odborných kníh.

brož., 84 str. | 4,98 Eur | 150,- Sk